Vladimir Jankélévitch: Paradoxy morálky
„Slovo exces nemá žiadny význam, keď ide o lásku,“ píše Vladimir Jankélévitch v knihe Paradoxy morálky a „ako láska, aj morálny imperatív nekonečne prekypuje svojou súčasnou doslovnou interpretáciou.“ Takto Jankélévitch ohlasuje koncept čistej a bláznivo nemúdrej lásky, ktorý pripisuje Platónovi, sv. Pavlovi a sv. Augustínovi a ktorý nepochybne zaujme pozornosť čitateľov, ktorí už poznajú správy o nekonečnej morálnej zodpovednosti a hyperbolickej etike, ktoré možno nájsť v dielach iných francúzskych filozofov. Jankélévitch však namiesto toho, aby sa zameral na spôsob, akým sa nám prejavuje morálna zodpovednosť, opisuje spôsob, akým sa požiadavky lásky skutočne prežívajú v morálnom živote. Sú ľudské osoby skutočne schopné splniť tieto príkazy? Do akej miery je stav človek nápomocný alebo prekáža – alebo možno oboje – pri realizácii zdanlivo nekonečného morálneho imperatívu? Toto sú otázky, ktoré hýbu celým dielom. Jankélévitch zastáva názor, že morálny život je záležitosťou rovnováhy medzi požiadavkami lásky, ktoré nás vyzývajú dávať neobmedzene, a našou prirodzenou, sebeckou pripútanosťou k sebe, ktorú nazýva
„bytie“. Táto rovnováha je v konečnom dôsledku paradoxná, lebo láska musí závisieť od bytia a zároveň musí ho prekonávať. Autor v texte v skutočnosti navrhuje dve rôzne vízie morálneho života a tieto vízie sú vo vzájomnom napätí. Podľa prvej je morálny život akrobaciou, v ktorom musíme vykonať mimoriadny čin, ktorým je vyváženie požiadaviek lásky a našej prirodzenej, sebeckej pripútanosti k sebe samému. Vízia mravného života ako paradoxného vyvažovania lásky a bytia je však implicitne spochybňovaná inou, „nadprirodzenou“ víziou etiky, ktorú Jankélévitch predkladá v závere textu. V tejto druhej vízii však môžu byť prehnané požiadavky čistej lásky skutočne naplnené nadprirodzeným obrátením sa od egoizmu, ktorý presahuje vlastnú prirodzenosť. Egoizmus bytia, ktorý charakterizuje ľudskú prirodzenosť, nie je len vyvážený, ale skutočne transformovaný
zápalistou starostlivosťou o druhého. Na záver možno povedať, že napätie medzi týmito dvoma víziami by sa dalo vyriešiť, ak si predstavíme, že dynamika konverzie – pohyb od prirodzeného k nadprirodzenému – je sama osebe súčasťou väčšej akrobacie morálky, ktorú sa Jankélévitch snaží opísať. Keď zvládneme chvíle čistej lásky, nevieme si predstaviť, že tieto chvíle sú výsledkom našich vlastných dobrých úmyslov; skôr také momenty sú mimo rozumua zostávajú bez zdôvodnenia.
Copyright © hronka.sk